V opojnom opare existencie,
sedíš v miestnosti ničoty.
Vlnami tupej arogancie,
robíš pravidelné drahoty.
Smrdíš jak stoka uprostred leta,
nevinný pohľad neviestky.
Si naivné a prihlúple dieťa,
čo vyliezlo včera z kolísky.
Smrdíš ženou trocha čudne,
je to celkom opojné a svieže.
Tvoje slová sú však nudné,
na ústa privarím ti mreže.
Si niečo a predsa nič,
dôkaz existencie prázdna.
Už pletieš si svoj bič,
na ďalšieho naivného blázna.
Zatváram dvere a zhasínam svetlo,
veď v miestnosti už nik nie je.
Srdce slobodou už niekam vzlietlo,
a tebe sa z diaľky iba smeje.
Komentáre
hmmm
ale inak to bolo dobre
tvoje basne
sedy priemer