nádej už strácam a vôľu tiež.
Srdce mi prebodol ďalší môj rým,
srdce mi rozbíjať nežnúčko vieš.
Nádej si zo zeme pomaly rastie,
poliata osudom vädne si smädná.
Miesto šťastia z nej vyrastie chrastie,nádej však býva sťa suka biedna.
Večerná scéna, dva nežné tiene,
večerný dotyk odznieva kdesi.
Jeden z nich patrí tej krásnej žene,
mne zatiaľ dušu lízajú krysy.
Chladný vietor si zo mňa prach robí,
a hviezdy k zemi sa rútia samé.
Tým prachom čas si oblohu zdobí,
možno raz do oka padnú tej dáme.
Dovtedy ostávam vo vetre ničím,
som prach, čo v prach sa obrátil.
Pocitom prázdna si dušu ničím,
k nohám som svoje city vyvrátil.
Do srdca ryhu vyrývaš mi hlučne,
obratné rezy tvar mu dávajú.
na všetko mi odpovieš stručne,
zas bohovia svoje sny strácajú.
Dotkni sa opäť mojich rúk,
a daj mi okúsiť tvoje pery.
Z
bav ma mojich okov i múk,sprav nech som zas smelý.
Inak z Boha spravíš kňaza,
a príde koniec vekov.
Praskne pocitov dutá hrádza,
a spojí more s riekou.
Uprostred púšte v piesku sú váhy,
ležia tam samé bez Boha.
Tíško tam do vetra šepkajú: „drahý,
bola to iba náhoda?“
Odpoveď neviem odvial ju víchor,
keď do očí piesok navieval.
O chvíľu ten víchor zbabelo stíchol,
už len tichúčko povieval.
Bohovia dávno zomreli v púšti,
vo vetre ich slovo odznieva.
Telá im požiera šakal si v húšti,
zas mesiacu pieseň zaspieva.
S pokojom na duši krvácam v prachu,
on líže mi boľavé rany.
tak ležím si zbavený strachu,
srdcom sa nasýtia vrany.
Komentáre
fajne spojenie