anubis

Túžba je ako divá rieka,
tá búra všetko, čo v ceste má.
Had sa kože zvlieka,
a s jablkom bez chuti sa sám hrá.

Osudovo zrýchlené predstavy,
dvaja nádherne nahí anjeli dúhy.
Čas sa uprostred objatia zastaví,
a odvahu preberá vždy ten druhý.

Chcem ťa vidieť krásne nahú,
no predsa kdesi čítam dávny zákaz.
Na túžbu priviažem si dlahu,
a v predstave si vytvorím tvoj obraz.

Šťavnaté pery pokušenia sladké,
dve krásne chutné prsia tajomstva.
Nohy depiláciou ostávajú hladké,
a orosené sú štarty nášho potomstva.

Pikantné chute nežných dotykov,
hľadáme zas svoje zakázané miesta.
S chuťou rastie krivka dopytov,
tak našla si miesto, kde vtáci hniezdia.

V miestach kde tvoj prameň vyviera,
pijem z tvojej studne poznania.
Som štvané osudom ranené zviera,
ktoré spomienky vždy porania.

Myšlienky hriešne uprostred dňa,
zo spomienok utkajú si nohavičky.
Vlejú ich vlhké do ďalšieho sna,
kde opijú ich fľašou borovičky.

A predsa túžbu pán rozum hasí,
rácio, čo vraj delí ľudí od zvierat.
Je to ono tým, čo nás spasí,
a či tým, čo nás chce vidieť umierať.

Nahé myšlienky, čo krášlia moje dni,
a rozum ten ich trhá na kúsky.
Chcem zas vidieť tvoje hriešne sny,
hltať ich ako sladké zákusky.