anubis

Sedíme si so zrkadlom duše v rukách,
a túžby chlípne plavú dole riekou.
Utopených v pocitoch a tupých mukách,
vietor nás s ďalšou vlnou zmietol.

Cítim nehu tvojej duše,
sporadicky páchne hnilobou.
Amor mení luk za kuše,
aby moju moc zas premohol.

Vôňa tela vzduchom pláve,
feromóny čistoty.
Topím sa v tej vriacej láve,
s pocitami siroty.

Tiene sa ti hrajú z telom,
Monu Lisu maľujú.
Kým ležím ešte v stave bdelom,
dušu moju kreujú.

Cítim hada na hrudi,
miesto hlavy vidím dlaň.
Zasa sa hráš na ľudí,
platiť za to budem daň.

Had sa plazí tmavou nocou,
občas čosi zacíti.
Zaviaže si slabých mocou,
a potom sa z nich nasýti.

Stojíš v rade na ľudskú nehu,
s jemnou ranou na nohe.
Zatiaľ čo ja som stále vo strehu,
plávajúc po oblohe.

Smädom sladko trápená,
saješ rosu ničoty.
Roztúžene zronená,
ničíš ľuďom životy.

V prachu ležíš celkom nahá,
bradavky máš vzpriamené.
To zvodné telo skrýva hada,
je mi čímsi vzdialené.

Nechávam ťa v púšti stáť,
uprostred piesku ničoty.
Nemôžem sa ženy báť,
ani božskej samoty.