anubis

Črepiny svedomia na dlážke,
roztrhané srdcia ležia na dlani.
Predišli sme nehou zrážke,
hoc poznáme sa iba od vlani.

Krajec chleba plesnie na stole,
a jeho chuť mi zhorkla v čase,
Svieca tíško zhorí si v kostole,
a ja túžim piť len z tvojej čaše.

Spomienky, čo prach nenašiel,
prepichujú chvíľky vedomia.
Prečo osud utrpenie vynašiel?
Na zjazvenie nášho svedomia.

Tak som sa bál tvojho tela dotknúť,
a predsa som to neskôr prekonal.
No nevedel som sa ďalej pohnúť,
bojím sa toho, čo som to vykonal.

Stál som uprostred tuhého boja,
čo rozum s túžbou kruto viedli.
Moment, čo sa ho tak všetci boja,
sme my tam bozkami zmietli.

Dotkol som sa tvojho srdca anjela,
a raz za to budem iste pykať.
A možno som len kôpka zbabelá,
čo si na ten pocit musí zvykať.

Si tak ďaleko a ja nemôžem lietať,
deň bez teba navždy stráca svoje farby.
Srdce svoje v dlani musím zvierať,
a v predstavách si kresliť hriešne maľby.