anubis

Sedela sama uprostred rána,
v časovej slučke kvitla jej tvár.
Bola to iba ľahučká dáma,
kládla tam telo na oltár.

Kráčal si chodbou tichúčko prázdnou.
Kým nahá  visela tichúčko tam.
Jej krivky obnovil spomienkou dávnou,
veď nebol s ňou nikdy samučný sám.

Otvoril dvere práve v tej chvíli,
keď duša telo opúšťa.
Ako to bolelo keď sa v nej zmýlil,
láska však mnohé odpúšťa.

Chodil vždy neskoro,
aj teraz prišiel.
Keď jej už nebolo,
visieť ju našiel.

Ako Rómeo pridal sa k Júlii,
obaja už spolu ležia si tam.
Tak spolu lásku dnes zabili,
a svetu nechali optický klam.

Sused im klope na dvere,
čosi mu smrdí niekoľko dní.
Skúsi ich otvoriť zbabele,
pretrie si oči snáď iba sní.

Bolo tam rušno každy to videl,
tragický koniec mladosti.
Policajt, sanitár na telá civel,
a stratil istotu radosti.