anubis

Havran, čo v tichu roní slzy,
jemný šepot zlosti.
  Možno je Boh k ľuďom drzí,
a láme im láskou kosti.

Slová, čo patria pre bohov,
sú perly sviniam hodené.
Tak si daj človeče pohov,
 myšlienky bolesťou spálené.

Snehové vločky horiace v ohni,
odkrytá večnosť otroka.
Zrná prachu zas osudom pohli,
opité pohľadom proroka.

Nahota skrytá v oblakoch pary,
zas predstavy hriešne vábivé.
Z dlane Bohov padajú dary,
tie pokusy o prielom márnivé.

Panenské objatia nesmelé,
bradavky túžbou zaostria.
Predstavy rozkoše domnelé,
démoni diablovi nakosia.

Uprostred vesmíru objatí,
vášňou tavíme hmotu v slasť.
V túžbe naveky zajatí,
necháme lásku bláznov rásť.

Tak havran vzlietol do noci,
s výkrikom bolesti umytý.
opustený a bez pomoci,
krvácam tam tebou opitý.