pocity jatria mi rany.
Možno si toho vedomá,
sedíme tichúčko sami.
Chcem sa ťa dotknúť,
horia mi však ruky.
Svaly sa nechcú pohnúť,
jak cítim tie hrozné muky.
Túžim ti ochutnať pery,žiaľ osud rozhodol inak.
Neviem byť možno ten smelý,
svedomie spútava synak.
Milujem tvoj smiech,
srdce mi on ovieva.
Viem, že to nie je hriech,
a predsa ho čosi zoviera.
Svetlo, čo žiari ti z očí,
ľady v srdciach roztápa.
Moje však akosi bočí,
do seba sa potápa.
A čas mi pomedzi prsty preteká,
tak noci dni míňajú.
Cítim, že čosi mi kamsi uteká,
srdce mi žiaľom zavejú.
I duše sa v čase stretli,
možno sa aj hľadali.
Okovy osudu pretli,
a spoločne tíško plakali.
Osud však býva krutý,
a prekážky miluje.
vráža medzi nás prúty,
a Bohu vždy žaluje.
Za svoje hriechy na kríži pribitý,
konečne našiel som pokoj stratený.
Pocitom pokoja jemne opitý,
padol som so sebou zmierený.
Komentáre