Cítim tvoje jemné dlane,
tvoje ruky ležia v mojich.
Balanc na tenkom lane,
vplávam do snov tvojich.
Nežné pohladenie ticha,
sladký šepot dotykov.
Cítim ako duša ti dýcha,
zbavujúc sa návykov.
Dávam ti kúsok seba,
na podnose večnosti.
Nie je to kúsok chleba,
ani kúsok svätosti.
V hmle mojich túžob,
topí sa vlastné ego človeka.
Zbavený týchto dlžôb,
nájde ma pravda odveká.
Je ticho, a ty vedľa ležíš nahá,
hviezdy krásne farbia nočnú tmu.
Tíško šepkám ti moja drahá,
našiel som miesto a tak pustím ťa dnu.
Oči privieraš uprostred večnosti,
dotyky bohov bývajú krásne.
Tak píšeme verše v kronike mladosti.
A z veršov tvoríme básne.
Komentáre
No a keďže večnosť je vraj nekonečná :o))