anubis

Čakám závan tvojho hlasu,
miesto neho ticho zavrieska.
Chcem vidieť opäť tvoju krásu,
no život ma čímsi preplieska.

A vlny, čo nesú tvoj hlas mlčia,
sporadické myšlienky ma desia.
Do tmy zneje pieseň vlčia,
a pocity bolesti na slučke visia.

Mohol som hladiť telo krásne,
a bozkávať ti sladké pery.
Miesto toho ti píšem básne,
a pálim stránky svojej viery.

Mohol som ti hladiť vlasy,
a topiť sa ti v smiechu.
Zahodil som okovy spásy,
a spálil som si citom miechu.

Zas čakám vo tme sladký šepot,
a medovinou si pery natieram.
Vo tme počuť vlkov brechot,
to ja bez teba tíško umieram.

Plameň páli božský pokoj,
chuť samoty ma páli,
Stojac na daždi som zmokol,
a šľapú po mne davy.

Mohol som ťa objať,
a tíško šepkať slová lásky.
Bojím sa ťa prijať,
a bolesť mi kreslí vrásky.

Mohol som ti patriť,
objavovať časti tvojho tela.
Tíško ho v prítmí hladiť,
možno si tá z nás viac smelá.

Teraz iba čakám v svojom ohni,
kým ty mi v diaľke usínaš.
Okovy života sa teplom pohli,
snáď v dobrom na mňa spomínaš.