anubis

Sladké bývajú slová,
a ešte sladšie činy.
Vravíš, sprav mi to znova,
bez pocitu viny.

Tak krájam kúsky teba,
pitvám tvoje ostatky.
Spoznávam v nich seba,
bez zbytočnej pozlátky.

Žumpa citmi plnená,
smrť už hraje na čelo.
Sporadicky chránená,
a čo bolo bolelo.

Horím uprostred prázdna,
fakľa z tela stvorená.
Anjeli ma majú za blázna,
slza okom ronená.

Popol vietor rozfúkal,
a zrnko z neho v oku spí.
Ranu srdca vysúkal,
ten čo o láske iba sní.

Telo dlhou jazvou tvorené,
srdce na zem vypadlo.
Ľudstvo z hliny stvorené,
do pekla sa prepadlo.

A čas sa tíško presýpa,
v hodinách osudu.
Diabol ho tam prisýpa,
z akéhosi popudu.

Tak odchádzam posledný,
a svetlo do tmy zhasínam.
Býval som vždy dôsledný,
preto sám vo tme si usínam.