anubis

Na dlani slová vyryté,
ihlou nežne do krvi.
Pocity so žlčou vypité,
kto začal vysýchať prvý.

Potôčik kdesi vyviera,
zákutia lásky tajomné.
Minulosť v prachu zomiera,
dlhuje túžbe nájomné.

Daždivé ráno bez slnka,
osud bičom vyrýva poznanie.
Na čele vyrástla vlnka,
na stole leží čiesi priznanie.

Slzy dávno stratili soľ,
korenie sa kamsi vytráca.
Na srdci rastie zas bôľ,
láska sa prachom vypláca.

A z dlane krv vyviera,
kým osud v nej jazyk si máča.
Lono si nežne opiera,
o životom ranené vtáča.

Snehové vločky na tvári,
bradavky zimou vztýčené.
Túžba srdce mu otrávi,
vzrušením pocity ničené.

A predsa túžime po kráse,
a slasťou si telá máčame.
Nevinní priamo ku spáse,
cez iných slepo tak kráčame.