Nahá smutná baletka,
skromne leží u prostred ticha dní.
Čas ponad ňu letí,
a ona predsa nič nevidí.
Jemný dotyk času,
autogram jej zanechal.
V kúte oka leží koryto suchej rieky.
a sporadicky žiaľom napĺňa si poslanie.
Tiene noci sa jej s telom hrajú,
Modelujú príšery.
Kričí slasťou hoc migrénu ma veľkú,
a eplileptický záchvat jej lono rozkmitáva.
Zatiaľ na sporáku voda vrie,
a v šálke sa suší káva,
kým vonku leje ako z krhly,
a vlhké je už všetko.
Prázdnota života sa rovná citom,
ktoré sama dala svetu.
Neúprosnosť naivného kvetu,
využili mnohí.
A sláva, ktorá sa tak stráca,
už prachom kdesi zapadla.
Na miestach kde zapadá Slnko,
čo nádejou dnes pohaslo.
Tichý šepot krídiel motýľa,
čo premenil sa v nočnú moru.
Keď si účet niekto opýta,
zaplatí snáď iba telom.
Lebo viac už nenájde,
len naivnú predstavu v kúte izby.
Temná izba s baletkou,
prestupná stanica do ríše snov.
A vlak už odišiel...
Komentáre