anubis

Chvíle čakania uprostred prázdna,
hľadám ťa v chvíľke samoty.
Ktosi ma označil za svojho blázna,
čo rozlial sa zo svojej dobroty.

Uprostred noci vidím tvoj obraz,
predstavy premietam na stenu.
Možno to cítiš sťa malý podraz,
keď takto dívam sa na ženu.

Predstavy hrajú sa na stene s tieňom,
ladné krivky tam kreujú.
Smútok však zvyčajne zjaví sa po ňom,
a anjely ho kriedou maľujú.

Často túžim dotknúť sa predstáv,
tých, čo tebe patria.
Nájdem ťa medzi tisíckou postáv,
túžbou mi rany jatria.

A ráno zas v svite slnka vidím tvoju tvár,
vo vtáčom speve hlas mi tvoj znie.
Predstave mojej prosím daruj svoj tvar,
a ukáž mi to, čo srdce už dávno vie.

Hladný pútnik stojí uprostred cesty,
hoc hlad má tak predsa sýty je.
On videl z neba padať hviezdy,
v tú chvíľu si človek čosi želať smie.

On prial si teba, hoc nemohol ťa mať,
s tým pocitom tam kráčal tmou.
Len osud ťa do náručia mu mohol dať,
no ten si krátil čas zas inou hrou.

Zlomené srdcia uprostred dažďa,
bolesťou kreslia na nebo dúhu.
Taká ako si ty, však nebýva každá,
si jedninou zo svojho druhu.