anubis

Sú chvíle, keď padajú hviezdy,
priania do duše ukryté.
Láska, čo unikla nám z väzby,
myšlienky túžbou opité.

Hodiny na veži, čo vždy stáli,
večnosť v jednom okamžiku.
Motýle sa našich dlaní báli,
zabudnime túžbou na paniku.

Mesiac bledne pri tvojom tele,
nočná obloha sa zatiahne.
Len netopiere ostávajú bdelé,
kým osud kartu vytiahne.

A prievan z krídel motýľov,
chladil roztúžené telá milencov.
Odišiel som pred chvíľou,
hoc nepatril som medzi zbabelcov.

Život vo večnosti je momentom,
ego pluhom orie naše city.
A stratená túžba našim mementom,
pre ňu sme nehou bití.

Dotyky dlaní uprostred zimy,
prsty svojím teplom ohrievaš.
Tak robíš často s nimi divy,
a túžbou moje telo zalievaš.

Vánok zmení sa vo víchor,
a strhne z teba všetky šaty.
Uprostred túžby ktosi stíchol,
a nie je pre mňa viac už raty.

Nakoniec anjeli na kríži pribití,
sťa motýle v starej zbierke.
skončia túžbou i zimou opití,
sťa kľúč v kľúčovej dierke.