anubis

Rozbité kúsky ticha,
omočené opitým oslávencom.
Na zemi plače pýcha,
odhodená naivným pomätencom.

Uprostred tohto prázdna,
ležím nahý v tráve orosený.
Okoloidúci majú svojho blázna,
čo bol láskou pomätený.

Kradmý býva dotyk lásky,
tá naivná predstava šťastia.
Na očiach mám zbytky pásky,
a anjeli už jedom šípy mastia.

Hľadím zasa do diaľky,
ako krásne svitá noc.
Na zemi zo sĺz korálky,
volám červy na pomoc.

Kyanid draselný na kocke cukru,
spáli vždy bolesť pokojom.
S osudom prehranú partička pokru,
zapíjam ohnivým nápojom.

Osud ten zlodej šťastia úbohý,
tisíckrát ľudstvom prekliaty.
V kapse si nosí prípadné zálohy,
a v dlani kyanid lásky naliaty.

Slzami je občas riedený,
soľ v nich však žiadnu nehľadaj.
V žalúdku pocit trávený,
do bláznov mi dnes zas vynadaj.

Radšej poberiem sa svojou cestou,
túžby nechám odhniť kdesi v čase.
Ty si kráčaj za svojou hviezdou,
kým budem piť jed zabudnutia z čaše.