anubis

Tak anjeli padajú z neba,
odraz ohňa na perách.
v ňom pálim kúsok seba,
a hladím ťa tíško vo dverách.

Pokušenie v nás dávno tlie,
a osud nitky spriadava.
Kto z nás dvoch pravdu vie,
a kto sa z nás zabáva.

Kožu trhá ďalšia rana,
sladká bolesť opojná.
Tíško syr si žerie vrana,
srdca bolesť odporná.

Paragrafy osudu sa hladia,
jemne sajú svoje šťavy.
V jedno telo sa vždy zladia,
však hrby majú ako ťavy.

Rozkrájaš ma na kúsky,
no vždy sa v tebe spojím.
Na perách máš obrúsky,
a vtedy sa ťa bojím.

Otvor kúsok svojho sveta,
iba malú škáročku.
Chcem byť ako malé dieťa,
čo spapkalo ti vianočku.

Chcem sa topiť v tvojich vodách,
do víru tvojho upadnúť.
Tak bývavalo v dávnych dobách,
dnes mohlo nás to napadnúť.

No sedím tu a píšem básne,
do tmy slová posielam.
Ty sedíš tam a voniaš krásne,
kým ja ti vo tme umieram.