anubis

Náhá spomienka na klinci,
opitý v prachu lížem ju.
Na orloji súložia kostlivci,
a do srdca si púšťam tmu.

Ležíš vo mne krásne nahá,
a jed sa v tele vstrebáva.
Telo mi rosí ranná vlaha,
a diabol sa na mne zabáva.

No večnosť si ma kúpila,
a ľahko si ma nepustí.
Láskou ma nežne trápila,
kým korene vo mne zapustí.

Potom ich tak prudko plevala,
krvou sa sladko opila.
Moja duša bolesťou revala,
a tak vo mne čosi zabila.

Uprostred púšte ranený šakal,
svojou krvou piesok polieval.
Nad ním ktosi tíško plakal,
a vánok ho nežne ovieval.