anubis

Zo zrniečok piesku staviam podobu teba,
lepím ich svojimi slzami.
Láska nemá vždy podobu neba,
kto vie, čo je ešte pred nami.

Prstom chcem po tebe písať vášeň,
oheň v tvojom tele zapáliť.
Spomínam na časy, keď bola jeseň,
na chvíle, čo treba pochváliť.

Perami hľadali sme svoje pery,
a dotykmi spoznávali miesta vášne.
Som ten, čo ti vždy úprimne verí,
a vidí na tebe všetko to krásne.

Prsia ti nežne hladiť chcem,
bradavky do výšav vydráždiť.
Neviem, či perami vôbec smiem,
lono ti bozkami vydláždiť.

V objatí sa s tebou prepojiť,
nech v jedno telo splynieme.
Vánok tak vo víchor premeniť,
nech sa k sebe vinieme.

A celú noc prebdieť takto vášňou,
v hrách milencov tajomných.
Si tou môjmu srdcu kráskou,
v skutočnostiach našich opojných.

Zrniečka piesku v ohni tavím,
v krásnu tvoju podobu zo skla.
Seba v ňom láskou spálim,
zhorím v ňom úplne do tla.