anubis

Flauta v tme tíško znie,
kým počuť verta kvílenie.
Šakal však vrčiac bdie,
na hlave nosí moje znamenie.

Šaty ticho klesli k zemi,
nahé krivky vzrušenia.
Krásne telo tejto ženy,
satanove znamenia.

Klesá s Bohom v náručí,
kým Satan lono vysáva.
V láske nikto neručí,
preto sa krachu obáva.

Guľatosť času v priestore,
prsia jej ničím vypĺňa.
Láska padá na názore,
že ľudí dobrom napĺňa.

Obyčajná štetka je však láska,
každému sa denne ponúka.
Pociťuje ju každý človek i kráska,
no nie je na ňu žiadna záruka.

Láska vraj nie je na predaj,
no denne sa však predáva.
Môj šakal o nej v noci spieval,
kým mesiac sa jej oddával.

Hladím jej krásne boky,
aj prsia jemne pohládzam.
Tak plynú vesmírom roky,
a sám sebe zavadziam.

Sajem jej nektár sladký,
do hlbín jej vnáram sa.
Život človeka je však krátky,
a ja v nej strácam sa.

Prichádza druhá a aj ta umiera,
kým čas pláva večnosťou.
Som Boh, čo býva ako zviera,
Boh, čo zápasí si s mladosťou.

Večnosť aká nudná je,
bez smrteľného človeka.
Ten dotknúť sa jej občas smie,
no hneď ďalej uteká.

A tak plynie čas hoc nemá miery,
láska lásku vystrieda.
Ostanú len stopy pery na papiery,
a božstvo s ľudstvom vymiera.