anubis

V slzách utopená ľudská duša,
výkriky mi horia v prázdne.
Na srdce miery Tellova kuša,
láska zasadená v suchej brázde.

Nočná mora pozliepaná z lásky,
bolesť hodná masochistu so silou Boha.
Na tvári kreslím nežne britvou vrásky,
a z elektrónov pozliepa sa ďalšia sloha.

Lámeš pomaličky moje prúty lásky,
v srdci zasa čosi praská.
Spomienky na tvoje krásne vlásky,
málo ti je moja láska.

Tak blíži sa koniec môjho sveta,
a čiernobiela bude zasa dúha.
„Milujem ťa!“, bola moja prvá veta,
A „Potrestám ťa!“, je tá tvoja druhá.

Nehľadíš do môjho srdca,
a nikdy možno nebol dôvod.
Žiaľom sa zalievajú moje pľúca,
na lásku nik nenapísal návod.

A tak je čas možno odísť do tmy,
veď večnosť je menej ako jeden deň.
A zaspať tam na milióny dní,
a konečne snívať v spánku dáky sen.

Sen o láske, čo býva taká sladká,
sen o túžbe, čo páli všetko navôkol.
O tom, ako ma tvoja ruka hladká,
kde pery sa túžbou lásky spoja napokon.