anubis

V zátiší vesmíru mieša sa ticho,
a vzdychy krájajú ten mix.
Voyér oblohy, istý pán Tycho,
vyberá si jednu zo svojich fíx.

Pod hviezdnou oblohou v tráve,
o pár storočí neskôr asi,
Milenci smejú sa jeho dávnej sláve,
a píšu v sebe históriu spásy.

Perami sa objavujú skrz nehu,
a mesiac do toho im svieti.
Jeho loď kotví pri jej brehu,
v tej hre sú ako malé deti.

Poznávajú zakázané brehy Geminy,
pomaly, jemne s božskou nehou.
On padá v jej slastné doliny,
a rosí ich svojou hornou perou.

Ruky sa plazia po ich telách,
ukazovatele vzrušenia sa blížia k maximu.
Oheň cítiť v Amorových strelách,
bozkami objaví jej Centauri Proximu.

Explózia mixov citu, chémie a ohňa,
nebezpečná zmes z jablka Stromu Poznania.
Jeho sonda sa v nej zasa pri tom pohla,
a za ten pohyb dostalo sa mu jej uznania.

Na nočnej oblohe napísané príbehy,
pod nimi vášňou hviezdy tvorené.
Dotykmi sú si obaja lektormi nehy,
na vesmíre pečiatka s textom: „Stvorené“.