anubis

Komôrka na štvrtom poschodí,
opojné predstavy väznené.
Ráno na oblohu znova vyhodí,
pocity v popolníku spálené.

Opojná predstava nahoty,
motýľ je rosou kropený.
Začínam mať z toho suchoty,
hoc bývam nocou vábený.

A predsa komôrka je zavretá,
to víla si tam tíško spí.
Slza na vankúši roztretá,
kradne jej pred bolesťou sny.

A perina stehnami objatá,
zvuky slasti znejú tmou.
Dáma, čo bola večer dojatá,
ukončila deň zas hrou.

Odbila polnoc života,
motýľ v rose zaspáva.
Tak odkryla sa nahota,
a Slnko noci nadáva.