Keď vietor fúka,
a vták si stavia hniezdo.
a neďaleko stojí mesto.
Keď padá mŕtvo k zemi,
cítiac bolesť tohto sveta.
Vtedy ranený a ubolený,
skrúti sa jak malé dieťa.
A čaká dotyk hrejivý,
čo pomôže mu byť.
Tak nežný a hojivý,
čo dá mu šancu žiť.
V kapse si z ich zopár nosím,
vetrom k zemi hodených.
Čo padli k mojím nohám bosím,
smutných veľmi ronených.
Dávam im trošku svojho tepla,
šancu prežiť v tomto svete.
Aby nádej zas v nich zlietla,
kým vy sa na nich dívať smiete.
Komentáre
:))
este
forma nie je dolezita
:)))
mne sa pacis taky, aky si
anubis
:o))