anubis

Opäť to kino spomienok,
v ktorých ťa túžim objať.
Na líci vlhký pramienok,
čo kameň dokáže dojať.

Bozky, čo na perách tak horia,
závan vzrušenia za uchom.
Zábran múry sa túžbou boria,
kto netúži ten je eunuchom.

Chýbajú mi končeky tých prstov,
čo bývavali také nežné.
Pocity premieňam vždy do slov,
a to nie je celkom bežné.

Viem, že ti dnes chýbam,
a veľmi chýbaš aj ty mne.
Napriek osudovým chybám,
si krajšia v realite než vo sne.

Si múza a tak krásne bolíš,
v predstavách padáme nahí.
Vzrušením nádherne horíš,
a v lone máš zvláštne sťahy.

No viem, že prišla iná doba,
že neokúsim viac ti pery.
Je v tom osud a nie zloba,
a možno dáka skúška viery.

Čas pomaličky trhá nite,
a strieda pri tom strany.
Keď presýpaš lásku v site,
zletia sa na ňu vrany.

Načo sú však ľudstvu sitá,
veď láska má mať voľnosť vtáka.
No aj tak si leží v kúte zhnitá,
a vrana za ňou hlasne kráka.

Slzy bohov horko chutia,
na zemi tvoria jazerá.
Do ničoho však nenútia,
a voyer do nich nazerá.

Bol som voyer tvojej lásky,
skrz bunky som ti prenikal.
Dnes strácam z lásky hlásky,
ako by som s citom zanikal.