anubis

Krájam si kúsky svojho svedomia,
a v tichu praskol kúsok sviece.
V momentoch prázdneho vedomia,
za hviezda tíško zatrbliece.

Farbím si auru čiernou nocou,
a ráno sa v sebe roztaví.
Narábať mi bolo dané mocou,
ten pocit ma vždy postaví.

A krvou natieram ti lemy dverí,
krvou, čo púšťaš mi zo žíl.
Môj osud ti do rúk diabol zverí,
trápny vlastník temných síl.

A baletka si tíško pradie,
nežne sa hrá so svojím telom.
Stehno cez stehno si kladie,
a stáva sa tak jeho dielom.

Ty rada bohov mučievaš,
takú mávaš náplň práce.
Tíško zo sna zaspievaš,
a chystáš na mňa vrece.

Čierne vrece večnosti,
tmou je jemne vystlané.
S pocitom tupej radosti,
ma doň slabosť dostane.

Oheň jemne zalievaš,
zvratkami svojej ničoty.
A jeho ticho prosievaš,
o pocit trápnej istoty.

Túžba časom vymizne,
tvoja bola s plynným základom.
svedomie srdce nahryzne,
nezdáš sa byť pokladom.

Ja hľadím na ten závan času,
a jemne skúmam návody.
Vyhasol cit k tvojmu hlasu,
keď stratili sa dôvody.