anubis

Dotyk slova uprostred ticha,
pasívny hráč kdesi spí.
Svedomie možno ho pichá,
čas schováva sa do dní.

Chutnám sladké slová anjela,
a predsa život hladko plynie.
Dávno to doba vedela,
že Boh uprostred ticha hynie.

Túžbu odkladám do dóz,
a slová mením vo verše.
Je mi smutno z tvojich póz,
a tvorím z nich rešerše.

Do tmy sa nesú moje stony,
a slzami si kropím svoju tvár.
Zo samoty už staviam domy,
a prázdnom im dávam tvar.

Tiene kreslia krásne tvary,
škoda len, že len v predstavách.
Šliapu po mne ľudské davy,
topím sa v ich náladách.

A anjel kdesi v diaľke bdie,
kým diabol mi leží pri nohách.
Na otázku či vábiť ma smie,
rozplyniem sa mu vo vodách.

Blázon čas si plynie skrze mňa,
a mne to vôbec nevadí.
Na sklonku ďalšieho dňa,
mi osud, čo s ďalším poradí.

A tak plyniem v čase,
kapitán lode osudu.
Zabudol som zase,
v plynúcom čase na nudu.