anubis

Vtáky zmĺkli uprostred vety,
je ticho uprostred samoty.
V rukách mi začali vädnúť kvety,
bojím sa duševnej nahoty.

Noc sa už tíško prikráda,
a jej hlas tam ostal kdesi stáť.
Rozliala sa moja nálada,
tak začal som sa ticha báť.

Chcem ju v tom tichu objímať,
no osud rozbíja tú scénu.
Tak veľmi moje pery bozkávať,
chceli by túto ženu.

Uprostred vesmíru som ostal stáť,
a jej obraz hľadám vo hviezdach.
životu bez kúska slnka začínam sa báť,
i vtáci razom zmĺkli vo hniezdach.

Jej hlas mi v ušiach stále zneje,
a jej pery cítia moje líca.
Osud sa mi do očí opäť smeje,
tak zhasla mi večernica.

Britvou mi srdce denne krája,
každá chvíľka bez teba.
Stratili sme sa kdesi dvaja,
a hnevám sa preto na seba.