anubis

Daždivé ráno uprostred machu,
nahá duša tíško hnije.
Zbavený nadbytočného strachu,
mravec z nej prázdno pije.

Opitý mím dávi púdrové guličky,
a z očí mu tečú staré šminky.
Protéza odložená do poličky,
v ruke bankovka s obrazom Hlinky.

Život so zapnutým tempomatom,
monotónna cesta do pekla.
Pes súložiaci s herným automatom,
batéria rozkošou mu vytiekla.

Nevinné krivky neviestky,
na oltári leží dávna obeta.
Penis so znakmi obriezky,
jej lono prijať odmieta.

A tak z očí padajú mu kvapky,
a srdce z ľadu mení ich na vločky.
S pocitom zneužitej šľapky,
zahodil do koša ďalšie bločky.

A padák už dávno stratil vztlak,
rýchlosť stúpa každým dňom.
Cholesterol zvýšil krvný tlak,
a osud sa zas vŕta v ňom.

Studničky ženskej slasti,
vysušené bývajú si životom.
V diaľke čosi túžbou chrastí,
darmo, keď zavreté je za plotom.

Aj také bývavajú rána,
bez túžby obedy i neskoré večery.
Túžba sťa zastrelená vrana,
hnije u prostred ľudskej nevery.

A v snehu svieti kvapka krvi,
nevinnosť pošpinená obetou.
Každý ďalší býval pre ňu prvý,
a vesmír iba malou planétou.

A tak končia ďalšie verše temna,
pálivé sťa dotyky života.
Len jedna vec v živote býva verná,
nekonečná prázdna samota.