anubis

Slzy Boha ležia uprostred púšte,
momenty lúčenia vždy bolia.
Perspektívy s výrazom spúšte,
vo večnosti so mnou horia.

Stojím tu znova sám,
nič uprostred večného prázdna,
Na seba sa opäť hrám,
kazajka maľuje kriedou blázna.

Sladká bolesť lúčenia zas v čase,
aj večnosť má svoj koniec.
Lásku strčím do sklenenej fľaše,
a na hladine spravím veniec.

More osudu ju však vráti,
to vánok unáša ma do tmy.
Moment bytia sa mi kráti,
ním rozpustím sa do hmly.

Tapety šťastia na srdci držia,
lep však už dávno vyschýna.
Vedľa sekundy bytia dražia,
a láska sa jedom opíja.

A tak v prachu leží smutný Boh,
čo z neba padol na hlavu.
Z nej mu rastie nový roh,
a ľudstvo má zas zábavu.

No slzy Boha v dlani kričia,
o láske si  tam vymýšľajú rýmy.
Vo večnosti radi zničia,
čo stvoril on len z obyčajnej hliny.

Na lásku rozpustená spomienka,
vysoký koncentrát s etiketou ty.
Príčinou koncov je vždy domnienka,
že za všetko krásne na vine sme my.

Bozk na rozlúčku vždy chutí,
hoc horký, predsa, lebo je ten posledný.
Kto ľúbi nerád láskou núti,
a smutne pláva uprostred mora všedných dní.