anubis

Slnečný lúč na hrane skla,
dúha vekmi tvorená.
V dotykoch je skrytá hra,
na pleci hlava zronená.

Vesmírom stvorené bytosti,
entity ľudskej povahy.
V dotykoch prejavy radosti,
s náznakom márnivej odvahy.

Dve nahé telá v tráve,
rosou jemne kropené.
V objatí chúlia sa práve,
pre lásku kýmsi stvorené.

Ticho vesmíru ruší ich túžba,
tie vibrácie vášní človeka.
Láska býva obeta i služba,
a svetlo zo sŕdc vyteká.

Dlaň v dlani láskou skrytá,
bozky uprostred dažďa.
Láska leží svetom ubitá,
a možno sa už stala vražda.

Odchod strieda príchod rána,
ten kolobeh večnosti.
Kým v srdci skrýva sa rana,
duša pije pocit radosti.

Kvapka krvi kvitne na dlani,
obeta ľudskej slabosti.
Ležíš mi v náruči už od vlani,
plačúca v skrytej radosti.

A vesmír zrazu býva malý,
nieto skrýše pred svetom.
Všetko, čo mali sme už dali,
rozlúčiac sa závetom.