anubis

Prečo ľudia nemajú radi bláznov,
lebo je svet ich citov tajomný?
Prečo básnici vkladajú do slov,
ten boj dobra so zlom daromný.

City sa topia sťa heroín v lyžičke,
a opojné rovnako bývajú.
Sedíme obaja tíško na lavičke,
a anjeli sa na nás dívajú.

Dotyky nám však zhoria v daždi,
z tých božských sĺz samoty.
Viem, že raz zmizneš mi navždy,
a ja vnorím sa do temnoty.

Možno je to eutanázia lásky,
a možno interupcia osudu.
Čas nám z nich vyryje vrásky,
bez nejakého popudu.

A napriek tomu vedomiu,
ťa dnes pevne držím za ruku.
Napriek svojmu svedomiu,
hoc nemám žiadnu záruku.

Chcem opäť uzrieť tvoje oči,
celkom nahý sa v nich okúpať.
Prebdieť v objatí dlhé noci,
a bozky tvojim perám ponúkať.

A predsa viem, že je to sen,
čo snívam vo tme dní.
Čakajúc, že snáď raz príde deň,
keď láskou sa rozvidní.