anubis

Tŕňová koruna uvitá z vernosti,
kríž zodpovednosti pri nohách.
Sladká pachuť trpkej radosti,
monotónnosť lásky v polohách.

Tichý plač ranného zore,
rozpustený v pohári čistej vody.
Z túžby nakvapkám ti more,
a osud bude mať z citov hody.

Chýbaš mi, znejú moje slová,
tíško ti ich šepkám éterom.
Šepkám ti ich zas a znova,
s nekonečným záverom.

Chýba mi dotyk tvojich dlaní,
a sladkosť perí na perách.
Je to ďalšie z mojich prianí,
to, čo ťa čaká pri dverách.

Chcem hladiť tvoje nahé telo,
nech dlane ma pália nehou.
do očí ti hľadieť smelo,
a hrať sa s tvojou dolnou perou.

Závan prázdna do duše sa vlieva,
a kvet ruže slzy soľou pokryli.
V tme ti láskou duša boha spieva,
boha, čo plachtou túžby zakryli.

Tvoj obraz má v srdci tŕňom vyrytý,
otáznik osudu kreslí na papier.
Aj Boh býva láskou sladko opitý,
opíja ho sladkosť tvojich pier.

Uprostred noci plačú bohovia,
slzy ich dažďa stromy vypijú.
Oni raz v kozube ti zhoria,
a teba teplom nežne prikryjú.

Predstavy, čo tak krásne bolia,
a spomienky na doby minulé.
Tvoje pery sa tých mojich boja,
a perspektívy sú už ponuré.

A vonku opäť krásne prší...