anubis

Pýtaš sa či zlomím svoje srdce, či za všetko to, čo ti chcem dať, zaplatím všetkým čím mám. Som blázon a ako taký sa ti možno páčim.

Blázon vymení zlatú mincu za hlinenú guľôčku, čo sa mu tak veľmi páči. A až hlina raz pukne, zistí, že to bol krásny diamant obalený blatom. A ten istý blázon môže diamant vymeniť za kúsok chleba, lebo bude hladný.

No priateľstvo blázna býva úprimné a nevadí mu, ak tvoje slzy zmáčajú mu šaty. Vie, že opäť vyjde Slnko a ono ich vysuší, rovnako ako príde láska do tvojho srdca a vysuší ti bolesť. Ten blázon stojí na lane a balansuje medzi citmi a rozumom. Túžba ťa objať je tak opojná, že sa seba sám bojí. Bojí sa, že by mohol spadnúť a v tom páde stratiť všetko. No zároveň tam balansuje a pomaličky sa posúva k tebe.

Ty sa bojíš, aby si mu neublížila a on cíti to isté. Vie, že potrebuješ Slnko, aby si krásne rozkvitla, ale vždy keď chce roztiahnuť mraky, pošteklíš ho a on stiahne späť ruky.


Nepozná miesta kam chodíš spať. Vie len, že tam usínaš často sama a snívaš o tom ako letíš k Slnku, i ako ti ktosi zlý tíško pri tom šepká, že krídla zabudla si v zásuvke.

Si opojná a predsa prídu slová, ktorými sypeš soľ mi do rán a opojnosť, čo utlmila bolesť razom vyprchá. Rád počúvam tvoje slová, hoc viem, že po nich príde znova tvoja analýza reality a ja precitnem do každodennej bolesti.

V nej ja analyzovať ťa nemusím. V diamante vidno všetko.