Hľadím vôkol seba,
uprostred tmy bytia.
Vidím vo tme teba,
cestu môjho žitia.
Hriešne myšlienky maľujem,
synapsie večnosti.
Slová do viet kreujem,
chýbajúci pocit radosti.
V predstávach ťa hladím,
nahé telo bohyne.
Diablovi v nich radím,
utopiť sa vo víne.
Sladké spomienky na chvíľu,
čo ostala visieť niekde v čase.
Spomienky na osobu milú,
pijem si jed zo dna čaše.
Sladký jed z čaše plnej lásky,
opojné okamihy trápenia.
Z nich skladám tieto hlásky,
čo vo verše sa premenia.
A predsa láska bez bolesti,
láskou nikdy nebýva.
A nesmie byť bez radosti,
keď šťastie v nej prebýva.
Chcem ťa vo tme bozkávať,
cítiť tvoje sladké vzrušenie.
Chcem ti o láske rozprávať,
čo temno svetlom zaženie.
Teraz ale iný hladí tvoje telo,
tak skryte mu závidím.
Viem, čo by však ono chcelo,
no tvárim sa, že nevidím.
Víry vlastných pocitov,
križovatky ľudských osudov.
Chcem, aby som precitol,
a na seba zabudol.
Komentáre
to zistenie ti môžem len pochváliť :-)
:) dobrý deň
(:
vitaj spat
nezavidim
uf