anubis

Agátový anjel zniesol sa z Neba,
a svetlo v dlani priniesol.
V ňom zrazu zbadal som ja seba,
no osud mi ho uniesol.

Rozbil som krehkú vázu,
tak plačem uprostred samoty.
Nechcel som túto fázu,
poliatu črepami nahoty.

Vedel som, že to nemôžem,
a predsa som po nej túžil.
Myslel som, že to premôžem,
no cestu k nej som si zúžil.

Tak vyhnaný som bol z raja,
kým ju mi do veže osud zavrel.
Túžbu sme spoznávali dvaja,
svet nám láskou krásne horel.

Skutočnosť však býva krutá,
a osud ten nás nemal rád.
Vŕba jej, býval som tá dutá,
bozk som však jej nemal dať.

Teraz zbieram ostré črepy,
a krvácajú mi z nich ruky.
Čo chceli nosievať jej kvety,
miesto nehy cítia muky.

Tak končievajú blázni,
čo osudu sa zverujú.
Príde však rez rázny,
hoc bohovia ich varujú.