anubis

Lavína citov topí sa v dúhe,
a odsúdenie človeka ma bolí.
Kat si stojí v zlatom rúne,
a jeho duša leží nahá v hnoji.

Hľadám vredy jeho duše,
hnisajúci pocit nadradenosti.
Svedomie, čo občas kuše,
základ ľudskej prirodzenosti.

Súdi lebo je človek,
ubižuje inému človeku.
Je to jedno či je pravek,
vždy to bude o prevleku.

Podstata ľudského odpadu,
smrad, čo vlieva sa do kanálov.
Súdiť bez domyslenia dopadu,
dostať sa do historických análov.

Sedí v kúte izby takmer sám,
gulička v šedej kôre trápi ho.
Pýta sa, či ho na zozname mám,
a ja mám chuť iba na pivo.

Ja nie som kat a nie som ani sudca,
no mám právo občas odpúšťať.
Je to pocit, čo nefunguje mimo srdca,
a to ja nebudem ničím narúšať.