anubis

Oheň v tvojich vlasoch horí,
križovatka uprostred času.
Dotyk, čo hradby naše borí,
pijeme osudu svojho čašu.

Hnedá je farba tvojich očí,
a dotyk mávaš sladko jemný.
Občas tomu môjmu bočí,
no vždy pri tom býva verný.

Úsmev sťa Slnko do tmy mi svieti,
pery tak chutné dotknú sa mojich.
Nežným hlasom tešíš plačúce deti,
rad sa dotýkam myšlienok tvojich.

Erotikón smutného šaša,
myšlienky plávu si v čase.
Kreslí ich do tmy tvoja krása,
pijem ich z tvojej čaše.

Perlu hľadáme v lastúre lásky,
dotykmi nežne skúmame brehy.
Z úst počujem rozkoše hlásky,
dotyky plné sú vzájomnej nehy.

Tak horia v čase dve telá,
kým nezhorí moje na popol.
Ty však ostaneš úplne celá,
lebo som ja ten, čo zakopol.

Skôr než vánok popol roznesie,
slzami ho jemne rozpustíš.
Osud ma sem opäť prinesie,
a ty mi to opäť odpustíš.