Roztápam si slová,
čokoláda písmenok.
Kľačíš v piesku holá,
a v pupku malý kamienok.
na prsia ju natieram.
Pokožka nežne hladká,
krv si z nosa utieram.
Unavený a sám,
ilúzie ľudského osudu.
Dotyk im dám,
z trápneho popudu.
Lížem ti prsia,
čokoláda občas horko chutí.
Slová čo mrzia,
osud, čo zabudnúť ma núti.
Psi mi lížu rany,
čo osud utŕžil mi v čase.
Očí kolú mi vrany,
a hnijem v svojej kráse.
Uprostred môjho hnitia,
klíči ďalší pekný deň.
A k otázkam môjho bytia,
pribudla tá, či milovať vôbec smiem.
Komentáre