anubis

V jednoduchosti je sila,
a predsa gordický uzol citov tvoríme.
Si tá, čo z nás dvoch sníva,
a ja ten čo žiari, keď v túžbe horíme.

Lístím prikrytá nahota uprostred prázdna,
perám vstup je odoprený, med došiel.
Možno ma máš za naivného blázna,
veď som tvoju 13. komnatu našiel.

Pokušenie, čo olej do ohňa túžby prilieva,
si pyroman, čo pred požiarom utečie.
Vášňou mi nahé telo jemne ovieva,
a potom ma do španielskej čižmy navlečie.

Svetské starosti pália na hranici vášeň,
dnes tu sedím sám, ty si mysľou vzdialená.
A tak ti píšem túžbou túto novú báseň,
nech vieš, čo pre mňa tvoj dotyk znamená.

Ležím v piesku uprostred púštnej duny,
slnko mi telo túžbou vysúša.
Si tá, čo vášnivo hrá na moje struny,
čo ma krásne do bolesti pokúša.

A vo chvíli najväčšieho blaha príde ničota,
klapka, milostná scéna práve skončila.
Po tom všetkom v dave nájde ma samota,
a možno, že si sa len pred čímsi bránila.

A ja ležím v piesku, kým mračná po oblohe plávu,
slnko pomaličky za horizont zapadá.
Z dlane cítim vyrastať už jarnú trávu,
budeš pre mňa večný otáznik a záhada.