anubis

Po kvapkách kreslím svet,
naivné predstavy mravca.
Uprostred lúky stojí kvet,
nad ním vznáša sa tieň dravca.

Opitý vlastným altruizmom,
sladkosť ženského lona.
Typický svojim populizmom,
rozdrvím v dlani slona.

A predsa svet nie je o mne,
ani o nikom z tejto vetvy.
V lesoch hnijú po sťatí pne,
a pomedzi ne dujú vetry.

Kedysi tam stáli stromy,
a tvoje nahé telo hladil mach.
Dnes máš radšej domy,
a z mojich dotykov máš strach.

Tak rozkroj mi srdce tupou britvou,
nech vesmír pokračuje v raste.