anubis

Svetielka letiace nocou,
ožarujú lesné zákutia.
Tancujem s vílou bosou,
k pohybu ma svaly nenútia.

Uprostred daždivej noci,
keď hviezdy ukrývajú svoj jas.
Má ma dávno v svojej moci,
musím zas počuť ten jej hlas.

Hlas, čo srdce jemne namotáva,
pavúčia sieť je jemná a nebezpečná.
Večnosť v okamihu prekonáva,
chvíľa sa v spojení pier stáva večná.

No večnosť zhorí v svetle dní,
lásku stres a zhon farbičkami začmárajú.
Krásna víla dnes už lepšie spí,
no jej dvere sa predo mnou zatvárajú.

A tak príde čas vykročiť sám do tmy,
kráčať zasa po cestách samoty.
Miestami, kde sekundy sa menia na dni,
a zahalenosť je príznakom nahoty.

Kde čas nehrá žiadnu rolu,
a šaša kráľovi robí samotný pán kráľ.
Kde víťaz lotérie máva smolu,
kde svoje sny som za trápenie dal.

Kto je ten, čo spí a nikdy nesníva,
otázka pre múdrych hlupákov.
Ten, čo sa láskou i vášňou opíja,
voyér, čo hrá pre zvedavých divákov.

A tak idem sfúknuť sviecu,
vánok to nikdy bez pomoci nezvládol.
Pritúlim sa k tvojmu plecu,
aby som dnes slabosťou nespadol.