anubis

Tri zvonenia uprostred davu,
tri zvončeky vo váze.
zas stratil som svoju hlavu,
pri citovom úraze.

Žltý list schoval jej lono,
a jeseň ho jemne sfarbila.
Schované vždy bývalo ono,
lebo sa pred ním hambila.

Čas pohral sa s citmi,
a čosi ich tam miešalo.
Dnes nie sme už deťmi,
i mlieko sa kamsi vylialo.

Uprostred šera ozvena bledne,
na stene leží čísi tieň.
S tým pocitom cítim sa biedne,
neviem, či dotknúť sa ťa opäť smiem.

Tak život fackami lieči ma,
a možno som si privykol.
Že dávno ktosi vlastní ma,
ten pocit stal sa mi návykom.

I hrádze mávajú slabé miesta,
kiež moje niekde objavíš.
Skôr však na Zem padne dáka hviezda,
a mohylu mi postavíš.

Tu leží básnik životom skúšaný,
čo stratil seba v zrniečku horčice.
Bol osudu na pospas vydaný,
a patril medzi občasné stálice.

Zapáliš sviečku na hrobe nikoho,
možno aj slzu vyroníš.
Život si spustíš opäť nanovo,
a fotku starú vyhodíš.