anubis

Momenty ľudskosti a slabosti,
chvíle posypané korením láska.
Okamihy bez dôvodu k radosti,
strelci a na očiach čierna páska.

Kráčam a môj cieľ je v hmle ukrytý,
obrysy však nepovedia pravdu.
Umieram láskou po tebe opitý,
snáď ma raz kdesi v chrastí nájdu.

Sú chvíle keď ostávam sám,
a ty mi chýbaš viac než čokoľvek iné.
Dnes za pravdu ti znova dám,
idú na mňa myšlienky zas sivé.

Sám vojak v poli ostáva,
čaká na dámu zo svojej šachovnice.
Osud sa s ním pohráva,
prináša do cesty ďalšie nápadnice.

Je však iba obyčajný pešiak,
čo nie je hoden viac než ťahu jedného.
Občas čosi ako vešiak,
z rodu tých iných entít dávneho.

Zaľúbený strašiak v poli,
havranom slúži iba na posmech.
Bábka, čo iným je po vôli,
tak túži počuť tvoj sladký smiech.

A kolovrátok tíško navíja,
nite pre osudu tkáčsky stav.
Bez teba ma život ubíja,
tak prosím, pravdu mi vrav.

Ľúbim tie tvoje sladké pery,
a v očiach sa ti chcem utopiť.
Vie byť len s tebou taký smelý,
tak silno len v teba dá sa zaľúbiť.

Kiež by poľné cesty nemali konca,
a ja som s tebou nimi šiel.