anubis

Tíško nocou blúdim,
a tiene si tmou plávajú.
Otázky či vôbec ľúbim,
sa mi do duše vkradajú.

Uprostred tieňov leží si krása,
ladná krivka nahoty.
Skrz toto telo blíži sa spása,
opadli časy samoty.

A noc hraje sa s nami,
kým čas sa kruto presýpa.
V tme ležíme sami,
a ona sa môjho tela dotýka.

Lahodný a predsa horký,
býva osud človeka.
Čo chce, sa mu splní,
no hneď za iným uteká.


Uprostred ticha šepkám ti hlasne,
že tvojim očiam zložím raz básne.
Aj tvoje telo verše by chcelo,
pokúšať bohov možno by smelo.

Uprostred ticha zazneli vzdychy,
Dotykmi nežnými liečim ťa z pýchy.
Hryzieš si pery opitá slasťou,
telo ti natieram voňavou masťou.

Uprostred ticha zhoreli telá
Ty si vždy si bola z nás dvoch tá smelá.
Ostal len popol, čo vietor odvial.
kvapkami dážď mŕtych nás polial.

Uprostred ticha spomienka leží,
čas však s ňou do diaľky beží.
Mám vždy to, čo nemôžem mať,
preto ti večnosť dnes musím dať.