anubis

Je polnoc a nocou tíško znie,
prosba jedného človeka.
Či slová tvoje počuť smie,
veď diaľka nie je ďaleká.

Je polnoc a do tmy si hľadím,
v myšlienkach si jed rozpúšťam.
V nich ti nahé telo hladím,
a sám si chyby odpúšťam.

Je polnoc a ja hľadám obraz,
tvojho tela nahého.
Viem, že je to možno podraz,
na túžby Boha samého.

Je polnoc a znova cítim dotyky,
hoc bolo ich tak málo.
Bez teba prídu ďalšie zlozvyky,
a plné sa mi prázdnym stalo.

Je polnoc a čiesi tiene,
vo tme hrajú zvláštnu hru.
Jej pravidlá už dávno vieme,
tak zhasni nech tu máme tmu.

Je polnoc a ty tu nie si,
tak sladko chýbaš mi.
Viem, že si tam kdesi,
a hraješ možno iné hry.