Hviezda nám padá z neba,
sladké spomienky rozpúšťam.
Želám si v tej chvíli teba,
hriechov sa s tebou dopúšťam.
Dotkni sa mojich sladkých pier
a nežne hlaď moju hruď.
a mojou navždy buď.
Prijmi tieň môjho objatia,
čo ochráni ťa pred všetkým zlým.
Slza tvojho dojatia,
rozmočí mi ďalší sladký rým.
Rozpúšťam tvoje nové túžby,
ten pocit stratenej istoty.
Stratený je možno raz a navždy,
aj nudný pocit samoty.
Som tvoj, tak si ber kým dávam,
lebo onedlho zavrú moje brány.
Z diaľky k tebe nežne mávam,
no nado mnou už krúžia vrany.
Paranoidné predstavy samoty,
rozoberú moju schránku.
Ostane len pocit prázdnoty,
visiaci na visacom zámku.
Na začiatku bolo slovo,
a dotyk veršov tajomných.
Potom človek našiel lono,
predstáv svojich nehodných.
Ponáram sa do teba,
spoznávam tvoju sladkú krásu.
hnevám sa však na seba,
že obetoval som večnú spásu.
Niekto u prostred snenia sfúkol sviecu,
a tma objala naše dve nahé telá...
Komentáre
hmm
bohovia dosnivali
:o))
z diaľky veršík nechám znieť.
Nezavrie sa tvoja brána,
pri nás navždy zostaneš.
Ponorený vo svojich túžbach
vyznaním sa necháš niesť.
Sviečka, ktorá dohasína,
písmenkami rozplanie..."
:o))
laskonka
lulla, vďaka za ocenenie :o))
ANUBIS, aby si náhodou nemal pocit, že sa na tvojom blogu bavíme bez teba - som strááááášne rada, že si stále tu, medzi nami :o))
reakcia
:o))