anubis

Uprostred ostrova samoty,
pribitý na kríž prehnitý.
V hube pernamentné suchoty,
a pod nohami pocit zabitý.

Krvavé slzy radosti,
tvár mi farbia do biela.
V tom pocite plnosti,
zabil som svojho anjela.

Neúprosný čas sa zastavil,
v tej minúte vraždy anjela.
Hodiny som späť prestavil,
a spravil to opäť zvesela.

Uprostred ostrova samoty,
na piesok slzy kvapkajú.
Červom som podhodil dobroty,
a oni ich tíško papkajú.

Krvavé slzy radosti,
čo piesok sladko popíja.
S pocitom jemnej starosti,
ktosi vám spásu zabíja.

Uprostred ticha večnosti,
začul som padnúť kvapku.
S pocitom nahej radosti,
hladím kožu noci hladkú.

A čas plynie večnosťou,
sťa koráb na mori.
tak človek obdarený márnosťou,
iných ľudí umorí....