anubis

Márnosť, márnosť, nič len márnosť,
slová vetrom šepkané.
Uprostred konca hnije radosť,
a ženy mužom oddané.

Had líže lona neviestok,
a zubami im robí piercing.
V ohni pálim básní blok,
a vykonávam naň svoj pissing.

Vernosť už nie je v móde,
a sľub vietor kamsi odvial.
Utápam sa v ďalšej sóde,
ktorú som do srdca nalial.

Paragrafy ľudských citov,
ikony na stenách pribité.
Vzťahy spútané niťou,
podľahlo lono túžbou opité.

A slnko razom pohaslo,
tma pokrýva celú zem.
Srdce žiaľom vyhaslo,
bolí pocit, že to viem.

Tak popol z básní na dlani,
pre hriešnice hotový.
Čaká ich hlavy od vlani,
a už treba písať na nový.