Uprostred prázdna plače Boh,
pálivé chvíle samoty.
Zlomený drží diablov roh,
moment citovej slepoty.
Slepý tápa vo tme bytia,
dotykmi hľadá tvoju tvár.
Možno ho anjeli chytia,
aby mu dali zraku dar.
Dotykmi ťa celú vnímam,
a ostrov ten je vzdialený.
Z túžby okovy snímam,
pocit je zas vzpriamený.
Hviezdy žiaria uprostred prázdna,
ich svetlo prší nám z neba.
Prosím ochráň božského blázna,
čo na oltári dáva seba.
Kto ľúbi, láskou zhorí v prach,
a ten vietor do tmy rozfúka.
Mám z tej budúcnosti strach,
na ten tovar nie je záruka.
A predsa tak to vždy chodí,
že kto ľúbi dáva svoje bytie.
Osud ten však bolesť rodí,
v diaľke počuť jeho vytie.
a rozpusti ho v čase bytia.
Sfúkni zrnká môjho prachu,
nech anjeli lásky si ich chytia.
Komentáre
super anubis
anubis..
si prilis zvedava
aj chlpy na snehnach... :D
bohovia poznávajú svoje svety
ALE AK SA BOH ROZHODNE,
za vsetko posvetne sa draho plati
posvatne do slaka chyba
Krásne
.
ale o tom si iste nepisal
.
ale o tom si iste nepisal